Základné údaje - Ako sa na Korziku dá dostať - Autom a trajektom - Letecky - Doprava na Korzike - Jazyky - Ubytovanie - Príroda - Hory - Ceny jedla - Mestečká a dediny - Väčšie mestá - História - Odkazy o Korzike - O tejto stránke
Ostrov Korzika leží západne od Talianska a južne od Francúzska. Korzika patrí pod Francúzsko. Južnejšie od Korziky je ostrov Sardínia, ten patrí Taliansku. Korzika je teda ten severnejší ostrov naľavo vedľa Talianska. Ide o štvrtý najväčší stredomorský ostrov.
Korzika znamená plahočenie po horách medzi morom, nebom a Francúzskom.
Väčšinu územia Korziky pokrývajú vysoké hory (vyššie ako Tatry, dvíhajú sa od mora), z hôr stekajú mnohé riečky a potôčky. Nížina (alebo niečo, čo ju pripomína) je iba v úzkom pruhu pozdĺž východného pobrežia. Väčšina povrchu Korziky je prerastená krovím, klíma je tu ešte trochu oceánske (občas prší), ale už zreteľne stredozemné (je horúce).
Sú zhruba tri možnosti:
Pretože som na Korziku nikdy neletel ani nepoužíval služby cestovných kancelárií, nebudem o tom nič trepať a prejdem k tomu, čo viem.
Trajekty na Korziku chodia z Janova, Livorna alebo z Nice. Pretože Janov je od Korziky najďalej, je taký trajekt najdrahší a trvá najdlhšiu dobu.
Kancelária a loď spoločnosti Corsica ferries v Nice. Čakanie na nalodenie
trvá dlho.
Dopravu trajektom si môžete zariadiť, objednať a zaplatiť cez web na adrese www.corsicaferries.com. Môžete skúsiť prísť na slepo a v miestnej kancelári si cestovný lístok kúpiť až pred cestou, ale nemusí sa to podariť, trajekty bývajú plné. Sú to obrovské žlté trajekty s jednou alebo viac garážovými palubami a s piatimi ďalšími palubami, v ktorých sa dá byť počas plavby. Jedna cesta pre jedno (väčšie) auto vychádza po prepočte asi na päť tisíc korún, ale cena sa nedá presne stanoviť, pretože tam majú rôzne zvýhodnenia a lotérie o lístky či niečo podobné. Z Korziky a na Korziku sa teda aj s autom môžete dostať za nejakých desať tisíc (my sme platili 330 euro), autom, ktoré má menej než 4 a pol metra, o niečo lacnejšie.
Ak pôjdete v jednom kuse, švajčiarske Alpy, talianske mosty ani
talianske
mestečká si veľmi neužijete.
Ďalšie nie malé náklady predstavujú diaľničné poplatky v Taliansku a buď vo Švajčiarsku, alebo v Rakúsku. V Taliansku sa diaľnice platia za prejdené kilometre. Okrem niekoľko úsekov pred Milánom, kde sa platí pri vstupe na diaľnicu, sa normálne na vstupe vyfasuje kartička a čiastka sa platí na výstupe. Cesta z mestečka Como pri švajčiarskych hraniciach cez Miláno a Janov až na francúzske hranice (Nice) nás stála dohromady 24 euro. Podobnú čiastku sme platili na spiatočnej ceste z Livorna do Como. Zvolili sme cestu cez Švajčiarsko, kde sa platí ročná paušálna diaľničná známka, ktorá stojí 27 euro a svojmu držiteľovi umožňuje aj prechádzanie tunelmi. V Nemecku sa za diaľnice neplatí. Celkom za diaľničné poplatky tam i späť na české koruny asi dva a pol tisíc.
Druhá možnosť, kadiaľ na Korziku ísť, je cez Rakúsko a potom v Taliansku cez Bolzano. V Rakúsku neviem, ako je to s diaľnicami, každopádne cesta cez Taliansko by sa tým predĺžila na dvojnásobok, a teda samozrejme aj predražila. Pre plánovanie trasy cesty odporúčam stránku www.viamichelin.com.
V Taliansku si dajte pozor na to, že Taliani pri zmene jazdného pruhu neblikajú. Miesto toho sa oznamovacia povinnosť prenáša na auto v ľavom pruhu, ktoré pri predchádzaní pre istotu bliká do spätných zrkadielok diaľkovými svetlami. Takže až na vás budú všetci blikať, tak sa nedeste, chyba nie je vo vašom stroji. Talianske diaľnice sú veľmi kvalitné a benzín len o málo drahší než u nás (asi o 10 %). Cesta po diaľnici cez Liguriu a taliansku riviéru je vskutku nezabudnuteľná -- most strieda tunel a tunel strieda most. Tých tunelov je tam za sebou asi päťdesiat a sú relatívne krátke.
Janovské diaľničné mosty, Nice z výšky a prístavné žeriavy Livorna.
Ak pôjdete z Čiech na jeden záťah, musíte sa aspoň v dvoch striedať v riadení, pretože cesta je dlhá. Z Prahy do Nice cez Švajčiarsko to trvá asi 19 hodín, my sme si to radšej predĺžili, robili prestávky a potom sme prespali v Nice na nejakej súkromnej pláži (neodporúčam, miesto na spanie sme hľadali asi tri hodiny). V prípade jediného vodiča odporúčam robiť dlhé prestávky a mať veľkú rezervu.
Do prístavu je dobré zájsť asi dve hodiny pred odchodom trajektu a mať u seba papier vytlačený z webu, že je to zaplatené (ak platíte na mieste, papier dostanete v kancelárii). Na zoradišti chodí okolo prichádzajúcich áut chlapík s čítačkou čiarového kódu a tieto papiere s tou čítačkou číta. Potom príde loď, otvorí vráta a autá tam v pohode môžu vojsť. Zamkli sme auto a išli sme na horné paluby. Paluby mali mnoho sedačiek a ja som sa počas štvorhodinovej cesty trajektom aj príjemne vyspal na gauči. Na spiatočnej ceste som dokonca na palube objavil zásuvku na notebook. Trajektom chodia hlavne Francúzi a Taliani a väčšina z nich trávi plavbu posedením v palubnej reštaurácii.
Plavba trajektom medzi Korzikou a pevninou je pohoda.
Trajekty chodia na Korziku z Nice do mesta Calvi na západnom pobreží Korziky a z talianskeho Livorna alebo z Janova do Bastia na pobreží východnom.
Nemám mnoho informácií o tom, ako sa na Korziku lieta. Letiská sú tu dve, jedno v Bastia na severovýchode a druhé v Ajaccio na západnom pobreží. Korzika nie je vôbec frekventovaná destinácia pre klasickú dovolenku, lieta sem málo liniek a ešte menej charterov.
Priame lety z Prahy alebo Brna na Korziku sú veľmi vzácne. Väčšinou ide o chartery a obvykle sa nedajú nikde vyhľadať. Klasickou linkovou dopravou sa na Korziku dá doletieť s prestupom. prestupuje sa obvykle v nejakom väčšom francúzskom meste, teda v Paríži, Marseille alebo v Lyonu. Letenka (spiatočná) sa dá nájsť okolo deviatich až dvanástich tisíc, samozrejme bez poplatkov (tie činia tak dva tri tisíc). Keď už ale poletíte cez Marseille, možno už je lepšie nejako dôjsť do Nice a potom to zobrať trajektom.
Napíšte mi prosím, pokiaľ viete, kde najlepšie hľadať letenky na Korziku.
Odporúčam auto. Bez auta sa na Korzike nedajú robiť dlhšie výlety. Pravidelné autobusové spoje sa obmedzujú na niekoľko málo liniek po východnom pobreží a pravdepodobne i bez vyvesených cestovných poriadkov. Ak si nepriveziete auto vlastné, môžete skúsiť požičovne, ale čo som sa tak pozeral po cenách, tak je to po prepočte zhruba 2000 korún na deň alebo viac. Benzín trošku drahší než u nás, ale nie o veľa.
Dve autá z tridsiatich rokov sa na Korzickej ceste vyhnú. Ostatní pri
vyhýbaní chodia po tráve.
Korzické cesty sú až na pár hlavných ťahov príšerne uzučké. Predstavte si kvalitnú českú okresnú cestu medzi dedinami, zúžte si ju v duchu na polovicu a ste na Korzike! Stredom tejto cesty sa síce spravidla vinie biela prerušovaná čiara, je to ale skôr čiara vodiaca než deliaca, pretože ľavé kolesá budete mať temer vždy v protismere. Pri vyhýbaní dvoch áut sa často ide pravými kolesami po tráve.
Stúpanie do hôr a priepastí pod krajnicou sú na Korzike príšerné. Skutočne by som sa nechcel vybúrať v nejakom z tých častých miest, kedy je na jednej strane skoro skala a na strane druhej de facto priepasť, tam by šlo o život. Našťastie som sa na týchto uzučkých cestách včas vybúral už v jednej nevinne sa zdajúcej zatáčke temer na rovinke, takže sa auto síce rozbilo, ale všetci sme to prežili v zdraví. Prvé, čo je potrebné urobiť po havárii, je počkať na ďalšie auto, ktoré samo zastaví a požiadať, aby zavolali polícii (aplé la polís). Polícia príde a zariadi odťahovku, odťahovka opravovňu a pokiaľ máte havarijné poistenie, tak im stačí zavolať na poisťovňu a oni to nakoniec zaplatia (je dobré si stav vyfotiť). Platí sa ale v hotovosti na mieste, takže odporúčam mať so sebou medzinárodne funkčnú kreditnú kartu k svojmu účtu.
Korzičan môže stopára buďto prejsť, alebo mu zastaviť. Majú tu ale i
jednu širšiu hlavnú cestu.
Nepojazdné auto nám dalo príležitosť vyskúšať si na Korzike cestovanie stopom. Ide to výborne! Stop na Korzike je fantastický. Nikdy sme nečakali dlhšie než štvrť hodiny, nezriedka berie aj prvé auto. Korzičania sú milí ľudia a na tých svojich úzkych cestičkách prakticky nemajú inú možnosť, než stopárom zastaviť. Potom sa snažia konverzovať angličtinou, aby Čechom urobili radosť. Až nabudúce pôjdem na Korziku, zoberiem to lietadlom a potom po Korzike pešo a stopom.
Na Korzike okrem cestičiek existuje aj pár dobrých ciest. Hlavná cesta N193 vede z Bastia na severovýchode veľkým údolím medzi horami cez Corte do Ajaccio na juhozápade.
Korzičania síce všetci samozrejme vedia francúzsky, ale sami medzi sebou hovoria Korzicky. Korzičtina je jazykovo niekde medzi francúzštinou a taliančinou, dosť mi pripomína latinu, z ktorej sa nezávisle vyvinula. Všetky verejné nápisy sú na Korzike dvojjazyčné, pričom ten francúzsky nápis býva prestriekaný sprejom. Korzičtina má v zvláštnej obľube písmenko U, pretože U sa v Korzických slovách a menách vyskytuje všade tam, kde majú iné podobné jazyky písmeno O. U zároveň plní úlohu akéhosi určitého členu. Čert ale vie, ako sa to U vlastne číta.
Dvojjazyčné oficiality, jednojazyčné odkazy. LINGUA CORSA UFFIZIALE!
Pokiaľ máte šťastie a niekto bude vedieť anglicky, máte šancu sa trochu viac dohovoriť. Podstatná väčšina Korzičanov ale na dotaz, či hovoria anglicky, iba vrtí hlavou. Bez znalosti aspoň základných francúzskych slovíčok sa na Korziku možno ani nevydávajte. A alebo to skúste, bude sranda. Oni v skutočnosti anglicky rozumejú, len to nedávajú najavo.
Korzika nie je masová turistická destinácia. Megahotely, ako sú v Egypte, Grécku alebo Tunisku, tu nenájdete. Pár štýlových rýdzo turistických mestečiek možno nájsť pozdĺž východného pobrežia, kde sú pozvoľne klesajúce pláže. Omnoho lepší nápad je skúsiť si prenajať nejaký privát alebo izbu v menšom hoteli. Pretože sme vo Francúzsku, tak je to dosť drahé, ale mimo sezónu sa dajú ceny dobre dojednať. Behom sezóny je to horšie, pretože na Korziku radi chodia i samotní Francúzi.
Korzika je výborné miesto k leňošeniu. Apartmán v mestečku Speloncato /
Speluncatu.
My sme ubytovanie hľadali dopredu a myslím, že Marek hľadal normálne na Google. Vedeli sme, že chceme niekam na sever a mali sme na výber asi desať zaujímavých odkazov ktoré sa dajú nájsť na webe. Za týždenné ubytovanie v mestečku Speloncato v prekrásnom štýlovom priváte sme nakoniec dali asi päťdesiat euro na osobu a týždeň, ale je fakt, že sme tam boli v apríli, teda hlboko mimo sezónu. V sezóne sú ceny dvojnásobné.
České cestovné kancelárie sa na Korziku veľmi nevydávajú. Keby sa to malo porovnať napríklad s Tuniskom, tak asi stokrát menej. Pár pobytových zájazdov sa zohnať dá , ale pokiaľ ich za sezónu objavíte na internete tridsať, tak vám pogratulujem. Vlani (teda v roku 2005) sa dalo českých zájazdov na Korziku nájsť okolo desať. Skúste hľadať last minutky na Korziku na Invia.cz.
Vybavení izieb je normálne ako v ostatnom Francúzsku a Európe. Elektrika aj zásuvky sú rovnaké ako u nás.
Býk na pastve, typická pobrežná makchia, céder atlaský (západný).
Na Korziku sa chodí kvôli prírode. Vysoké hory, dvíhajúce sa v niekoľkých hrebeňoch priamo z mora, vytvárajú ohromné spektrum prírodných nik. Na väčšine povrchu síce rastie typická stredozemná makchia (nepreniknuteľné krovie), ktoré je ale o poznanie zelenšie ako napríklad v Taliansku, o Grécku alebo Atlase nehovoriac. Z hôr, na ktorých špičkách sa drží ľadovec temer po celý rok, steká veľké množstvo potokov a potôčikov, ktoré sa spojujú v riečky zásobujúce vlahou údolia. Najvyššie oblasti Korzických hôr sú porasty horských lúk a v ich údoliach sa dajú nájsť ľadovcové jazerá. Na jar sú horské lúky pokryté miliónmi rozkvitnutých krokusov, ktorých piestiky sa zbierajú ako šafran (piestiky farbia na žlto).
Kvitnúci šafran, kvitnúce pistácie lentisky a jedna z tisícov bielych
kvetiniek.
V strednej časti ostrova sa pod ľadovcovými poľami nachádzajú rozľahlé lesy. Tvoria ich prevažne borovice a duby. Ani borovice, ani duby sa mi nepodarilo poriadne určiť, sú to samozrejme iné druhy než u nás. Najčastejšia Korzická borovica sa trochu podobá borovici čiernej (Pinus Nigra). Korzické lesy sú neopakovateľné, snáď nikde v Stredomorí toľko lesov nie je. Oni sú teda Korzické lesy v porovnaní napríklad s našimi veľmi málo rozľahlé, ale je to tu pekné.
Korzika je vodnatá. Mnoho bystrín. Na prostrednej fotografii krajina, ktorej sa
tu hovorí púšť.
Trochu iný ráz než zostatok ostrova má severné prímorie, ktoré je odlišné tým, že tu nie sú žiadne väčšie rieky, len pár potokov. Korzické rieky totiž spravidla tečú buďto na východ alebo na západ. V tejto severnej zhruba šestine ostrova tiež nie je veľa lesov.
Zvláštna žihľava, zrejúca divoká planika a kvitnúci kosmatec -
hotentotský figovník.
V lesoch a na kopcoch rastie veľa byliniek. Botanicky najzaujímavejšie sú ale makchie, kroviny, ktoré pokrývajú prevažnú časť rozlohy Korzických kopcov a podhorí. Pokúsil som sa urobiť si pár vychádzok cez makchie k horským roklinám, ale vždy, keď sa čistinka stratila, zastavili ma tŕne a skaly. V kopcoch sú časté pozostatky ľudskej poľnohospodárskej činnosti z dôb, kedy sa ešte pestovanie v horách niekomu vyplácalo. Asi tam boli vinice alebo sady, občas možno nájsť teraz už plané sady mandľovníkov, čerešní a zostatky viníc.
Kvet eukalyptu, užovka sa vyhrieva na vysokom kríku pod hradbami,
cyprusový les.
Na pobreží sa dá nájsť pestrá zmes rôznych spoločenstiev, pretože miestami pobrežie klesá voľne, inokedy padajú hory do vody strmo. Na päťkilometrovom úseku pobrežia pri San Flo som len podľa fotiek (!) napočítal sedemdesiat rôznych druhov rastlín.
Kravy s teľcami sa pasú po horách voľne v obrovských ohradách. Niekedy
tiež mimo ohrady.
Na Korzike v prírode často stretnete dobytok. Kone sú v ohradách, ale ovce a kravy sa často pasú úplne voľne či v ohradách tak obrovských, že si ani nevšimnete, že ste vo vnútri. Aj v hlavnom Korzickom meste Corte sme na parkovisku v bezprostrednej blízkosti ich najsvätejšieho hradu stretli stádo bezprizórnych oviec. Vo vnútri historických centier sa výborne darí mačkám. Naopak psov som na Korzike videl veľmi málo.
Mnoho jašteričiek po celej Korzike. Mnoho mačiek v mestách. Ovce vedľa
hlavného hradu v Corte.
Veľkú časť poľnohospodárskej plochy ostrova v údoliach riek a okolo pobrežia pokrývajú olivové sady. Nevidel som nikde pestovať obilie, len nejakú zeleninu. Mám za to, že väčšina poľnohospodárskej pôdy sa využíva ako pastvy.
Orchidea na jar už skoro nudí. Listnatec typický pre Francúzsko. Plody
pravej cesmíny.
Mnoho ľudí chodí na Korziku kvôli horám. Sú skutočne prekrásne a na Stredomorie neobvykle zelené. Na jar sú hory ešte mohutne zapadané snehom, je to nefalšovaný alpinizmus. Včítane lavín.
Turistická značka na horách je fľak farby na kameni. Jarné lavínové
pole.
Cez Korziku sa vinie niekoľko diaľkových turistických trás a v špecializovaných tlačených sprievodcoch sa dajú nájsť aj miestne trasy. Značenie trás v teréne je realizované pomocou farebných čarbaníc na kameňoch. Najznámejší chodník je GR-20, ktorý sa tiahne cez hlavný hrebeň po Korzike od severu k juhu.
Korzické hory dosahujú nadmorskej výšky Vysokých Tatier, tu teda
skutočne
nad morom.
Z hôr steká ohromné množstvo malých potôčikov i veľkých riek. Sú ľadové a úžasne čisté. Kúpanie odporúčam asi len v parnom lete. Hlavný strom v stredných partiách tvorí borovica, sú ich tu celé lesy. Vysoko na náhorných planinách sa medzi ľadovcami vyskytujú ľadovcové jazerá. Trochu nižšie sú horské lúky s riedkym krovinatým porastom a sporadicky roztrúsenými cesmínovými dubmi, na jar tu rastie šafran.
Jarný výlet do Korzických hôr znamená nefalšovaný alpinizmus. Nájdete na
fotke lyžiarov?
Keď sme v centrálnom pohorí boli v apríli, lietal nám nad hlavami vrtuľník a cestou do kopca sme stretávali zostupujúcich lyžiarov. Nakoniec sme usúdili, že lyžiarov ten vrtuľník vysadzuje vysoko na vrcholcoch a lyžiari padajú cestičkami vedľa riečok do ľadovcových údolí.
Korzika patrí do Francúzska a na cenách je to poznať. Ja som sa pozeral hlavne po cenách potravín, pretože nič dôležitejšieho tam človek nekupuje. Pri porovnaní s Čechami sú ceny zhruba trojnásobné. Potraviny, ktoré sú po prepočte takmer rovnako drahé ako u nás, sú sterilizovaný hrášok, konzervovaná zelenina, paradajkový pretlak, olivy a cestoviny. Bageta stojí 80 centov až euro, stogramové syry okolo dvoch euro. Celkom slušne vychádza víno (len o málo drahšie než u nás) a stolná voda. My sme kupovali normandský cider (mladé jablčné víno), pretože nám chutil a stál len euro. Asi najdrahšie oproti tomu, čo poznáme od nás, je zelenina alebo mäso. Aj v porovnaní s kontinentálnym Francúzskom sa mi tu zdalo trochu drahšie, takže Korzika je po Moskve asi najdrahšie miesto, kde som kedy bol.
Všimnite si chobotnice. Ovocie a mäso je čerstvé, pre Čechov však drahé.
V Korzických obchodoch sa dá kúpiť všeličo, sú však len vo väčších mestách, v horských obciach obchody nebývajú a to ani v tých väčších. Ani vo veľkých supermarketoch (napr. v Corte) nie je tovar o veľa lacnejší než v malých obchodíkoch (napr. v Sant Florant). Väčšina potravín, snáď s výnimkou bagiet a rýb, sa na Korziku dováža. I keď možno tie ryby tiež. Je to miestami paradoxné -- napríklad veľkú časť Korziky pokrývajú olivové sady, nakladané olivy, ktoré sa dajú kúpiť v obchodoch, sú väčšinou z Maroka.
Čo sa reštaurácií týka, pri pohľade na francúzske jedálne lístky a ich ceny ma obvykle prejde chuť. Kamaráti mi hovorili, že to nesmiem prepočítavať, ale mne to akosi nedá. Mám moc rád crepe - palacinky, ale bude mi asi trvať dlho, než zas sám seba prehovorím, aby som si dal jednu palacinku za sto päťdesiat korún.
Korzika mimo sezónu je príjemný vidiek. Ruchom sa námestíčka a krčmičky
oživia v lete.
Optimálna cenovo-jedálna stratégia pre českých cestovateľov je vziať si so sebou nejakú ryžu a mäsové konzervy, na cestu sušienky a desiatu. Na Korzike potom ako hlavné jedlo variť cestoviny s hráškom a kečupom, malé olovranty riešiť bagetami so syrom a vínom (sme predsa vo Francúzsku) a občas sa zastaviť v cukrárňach na kávu.
Priemerný vek domov v centrách Korzických mestečiek odhadujem na tristo
rokov.
Jedným z dôvodov, prečo sa na Korziku chcem vrátiť, je charakter tunajších mestečiek. Sú roztrúsené po úbočiach hôr na malých návršiach alebo výstupkoch hrebeňov. Typické Korzické mestečko na úbočí hory pozostáva z mnohých stredovekých domov nalepených na sebe a poprepájaných krivolakými uličkami. Kostolík býva v mieste, kde hrebeň kopca alebo návršia tvorí malé sedlo. Chodíte medzi domčekmi po dláždených uličkách metrovej šírky, niektoré domy sú rozbúrané, ale iné starostlivo udržované. Veľa Francúzov tu má dom len ako letné sídlo.
Zmysel pre detail priraďuje Korziku k Francúzsku. Zmysel pre zanedbanosť je
zase prvok Stredomoria.
Korzičania stavali mestečká v horách, aby byli trochu ďalej od mora sužovaného nájazdámi pirátov a otrokárov. Ak je mesto na pobreží, vždy ho chráni väčšia či menšia pevnosť, ktorá sa svojím tvarom stredoeurópanovi môže javiť obskurne - sú to skôr menšie veže alebo veľké opevnené statky.
Veľké mestá a prístavy v sebe nezaprú francúzsky vplyv. Všetko je upravené, zeleň starostlivo zastrihnutá, ulice k novostavbám široké. Významné mestá ako Calvi, Corte alebo Ajaccio majú stredoveké jadro, výraznejšie moderné predmestie má najmä Bastia.
Ajaccio je akési hlavné mesto Korziky. Leží na západnom pobreží. Nebudem o ňom písať, že je pekné, pretože pekné sú vlastne všetky Korzické mestá -- Korzika totiž patrí pod Francúzsko. V mestečku Ajaccio sa narodil Napoleon Bonaparte, má tu nezaujímavý rodný dom a pomník so sochou. V Ajaccio je letisko, prístav, pevnosť a normálna infraštruktúra bežná pre väčšie západoeurópske mestá.
Park v centre Bastia s vystavenou spojeneckou ponorkou z 2.
svetovej vojny.
Bastia je najväčšie Korzické mesto. Leží na východnom pobreží, dosť na severe, skoro u toho "vztýčeného prstu". Má letisko a veľký prístav (odchádza odtiaľto väčšina trajektov do Talianska). FC Bastia jeden čas hrala francúzsku futbalovú ligu (možno ešte hrá), čo pre miestnych mnoho znamená. Bastia leží v úzkej východnej nížine (tým sa vysvetľuje ten futbal -- nikde inde na Korzike sa nedá urobiť rovné ihrisko, všade inde sú kopce). Mne osobne sa Bastia z Korzických miest páčila asi najmenej, je už dosť rušná. Zaujímavosťou je pevnosť a cestné tunely pod ňou.
Väčšie vnútrozemské mesto Corte bývalo hlavným mestom. Jediný
Korzický vnútrozemský hrad.
Corte je jediné väčšie vnútrozemské mesto s jediným vnútrozemským Korzickým hradom. V dobe snáh o osamostatnenie malo byť Corte hlavným mestom Korziky. Hrad, ktorý v Corte na vysokej skale stojí, je taký menší a nie veľmi zaujímavý, je v ňom mimo iné moderne dostavané múzeum. Korzičania si ho ale cenia. Keby si bola Korzika samostatnosť vybojovala, nechcel by som byť Korzickým Klausom, asi tam nie je dobré bývanie. Pekné sú pohľady z hradu dole do prehlbokých údolí na lesknúce sa rieky vytekajúce z blízkych hôr.
Významný prístav severozápadnej Korziky - Calvi.
Calvi je už menšie mestečko, zaujímavé svojím prístavom a mestskou architektúrou. Leží na severozápadnom cípe Korziky. Calvi tvrdí, že je rodiskom Krištofa Kolumba (Korzika dlho patrila pod Janov). Plávajú sem trajekty z Nice.
Porto Vecchio je dôležitý prístav na južnej strane východného pobrežia. Chodí odtiaľto mnoho trajektov, ale nepoznám nikoho, kto by tam bol, pretože už je to dosť na juhu.
Nie je toho veľa extra zaujímavého. Pretože je Korzika hornatá a chudobná na nerasty aj poľnohospodársku pôdu, v minulosti bola zaujímavá skôr ako námorná základňa v područí cudzieho štátneho celku.
Hoci more v rannom stredoveku ovládali moslimskí piráti, Korzika vždy
zostala kresťanská.
O mladšej dobe kamennej sa toho veľa nevie, akurát tu zostalo mnoho menhiru a polotovaru sôch -- to sa týka skôr južnejšej a západnejšej časti Korziky. Nasleduje dlhé a relatívne pokojné rímske obdobie. Po Rimanoch, ako je typické skoro pre celé Stredomorie, prišla krátka nadvláda Vandalov, Byzantíncov, Arabov (850 - 1034) a nakoniec talianskych mestských štátov. V stredoveku Korziku vlastnili stredomorské námorné veľmoci. Spočiatku sa ako dŕžava rôznych talianskych mestských štátov (najmä Pisy) bránila Arabom, neskoršie pripadla r. 1282 Janovu. Janovčania dlho Korziku držali v správe, dokonca sa tu podľa jednej teórie narodil Krištof Kolumbus. Za Janovčanov zosilneli boje s arabskými pirátmi z Tuniska a z jednej takej šarvátky pochádza znak Korziky - useknutá hlava Maura. Pôvodne tá hlava mala zaviazané oči, iba neskoršie sa šatka na popud Pasquala Paoliho posunula na čelo.
V novoveku nastáva trochu zložitejšie obdobie, kedy sa o vládu nad Korzikou striedajú rôzne veľmoci, a striedavo sa snaží osamostatniť. Už sa zdalo, že Korzika bude hrať úlohu jazýčka na váhach stredomorskej politiky a osamostatní sa (o to usiloval najmä Pasqual Paoli [1725-1807), ale nakoniec nadvládu nad Korzikou vyhralo Francúzsko. De jure to prebehlo tak, že Janov predal Korziku Francúzsku ako splátku dlhu. Z Korziky (z mesta Ajaccio) pochádza Napoleon Bonaparte, avšak miestny ho v láske vôbec nemajú, pretože kopal za Francúzsko.
Vojenské obdobia dvadsiateho storočia sa na Korzike nijako zvlášť nepodpísali. Taliani v roku1942 Korziku okupovali, ale to je len malá epizóda. Až v osemdesiatich a deväťdesiatich rokoch sa opäť prebúdza nacionalistické cítenie Korzičanov, kedy si na Francúzsku vynútili vlastný parlament a akúsi autonómiu.
Aktuálne počasie na Korzike ukazujú obrázky, na predpoveď počasia pre Korziku sa kliká:
Teplotné priemery na Korzike
mesiac | január | február | marec | apríl | máj | jún |
priemerná teplota | 8 °C | 9 °C | 11 °C | 13 °C | 16 °C | 20 °C |
mesiac | júl | august | september | október | november | december |
priemerná teplota | 22 °C | 23 °C | 21 °C | 17 °C | 13 °C | 9 °C |
Menujem sa Dušan Janovský, hovoria mi Yuhu. Túto stránku o Korzike som zaradil do svojej domény rovnou.cz vedľa Kréty, Tuniska a ďalších cestovateľských a náučných stránok. Môžete ma kontaktovať emailom na adrese janovsky@gmail.com
Vchádzam do Calvi. Na Korzike som bol s
Markem, s Kačenkou a s Aničkou.
Pozrite sa na ďalšie fotky Korziky >>.
Hľadanie na Invia.cz: Zájezdy na Korziku, Last minute na Korziku
Djerba - Bulharsko - Černá Hora - Řecké ostrovy - Rhodos - Korsika - Madeira - Kréta - Autostop - Muráň